Preskočiť na obsahPreskočiť na ľavý panel Preskočiť na pravý panel Preskočiť na pätičku

História

H I S T Ó R I A

O vzniku obce Stakčín sa zachovalo niekoľko legiend. Podľa jednej z nich ju založili zbojníci Atanasij, Markov a Rovňak, po ktorých sú údajne pomenované kopce v okolí obce. Ďalšou je legenda o bielej kňažnej, ktorú nám zanechal Alexander Duchnovič. Tá sa stala podkladom pre súčasný erb obce. Znie takto: „Veľmi dávno išlo ruské knieža do Uhorska na trón nastúpiť s veľkým počtom vojska. Prešiel cez hory Beskydy a cez dediny Ruské a Veľká Poľana, až došiel  do Stakčína, kde sa so svojím vojskom zastavil a utáboril. Toto miesto pomenoval Statjin, teda Stasčin. Pretože musel ísť bojovať proti nepriateľovi, zanechal svoju ženu  – bielu kňažnú – s veľkým bohatstvom v dedine bývať. Aby videla boj svojho muža, vystúpila na koni na horu vysokú nad Stakčínom stojacu. A tam pretrvala až do skončenia boja. Od toho času, podľa mena kňažnej Nasti, táto hora zve sa Nastasom, ktorá odtiaľto tiahne sa až do Veľkého Berezného.“ V iných prameňoch sa uvádza, že názov obce je odvodený od rusínskeho slova „stikaty“, čo označuje miesto, kde sa v blízkosti seba zlievajú tri potoky.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1317. V donačnej listine uhorského kráľa Karola Róberta Filipovi I. Drugethovi sa Stakčín uvádza ako darovaný majetok pod názvom Zaktson. Človek sa po stakčínskom chotári pohyboval už oveľa skôr, čo dosvedčujú archeologické nálezy. Prvým je masívny, obojstranne retušovaný atypický oštep vyrobený z menilitového rohovca, zaraďovaný do obdobia neolitu (mladšia doba kamenná), prípadne eneolitu (doba medená) nájdený na Roviňach pri Chaľcanovcovom potoku. Druhým je bronzová sekerka s tuľajkou a uškom z neskorej doby bronzovej nájdená juhovýchodne od obce pri štátnej ceste do Uble.

Prvým známym vlastníkom Stakčína bol šľachtic Peter Peteň (Pethényi), ktorý sa v roku 1317 postavil proti uhorskému kráľovi Karolovi Róbertovi. Ten mu za zradu zhabal majetok, ktorý následne pripadol rodu Drugethovcov z Humenného. Tí vlastnili obec do vymretia rodu v roku 1684. Dedičkou obce sa v roku 1703 stala Terézia Keglevičová. Tá majetky rozdelila medzi päť dcér. Stakčín pripadol dcére Kláre vydatej za grófa Petra Zichyho de Vasonkeö. Na prelome 18. a 19. storočia boli vlastníkmi obce Szirmayovci a v prvej polovici 19. storočia rod Servických.

V polovici 19. storočia kúpil stakčínsky majetok gróf Ján Fröhlich, ktorý ho vlastnil do roku 1875 a po ňom do roku 1889 druhorodený syn belgického kráľa Leopolda I., Filip Eugen, gróf z Flandier. Na konci 19. storočia boli vlastníkmi majetku viacerí majitelia, z ktorých posledný – Gottfried Hering ho v roku 1907 predal grófovi Štefanovi Wenckheimovi (1858-1923) z Veľkých Levár. Po jeho smrti v roku 1934 prešiel dedičským právom na jeho tri dcéry – Alžbetu Dobrzenskú, Margitu Karolyiovú a Máriu Pallaviciniovú. Tieto majetky boli v roku 1946 znárodnené.

Drugethovci v obci zriadili zemepanský majer, ktorý sa prvýkrát spomína v roku 1612. Jeho súčasťou boli vodný mlyn, vodná píla, neskôr i pálenica a krčma. V druhej polovici 18. storočia bol postavený rokokový kaštieľ. V polovici 19. storočia bolo výrazne upravené jeho okolie (zriadený bol anglický park, francúzska záhrada, bol vybudovaný rybník, kúpele, vodný mlyn, kamenná sýpka, majer, hájovňa a rybník na potoku Rakovec).

V druhej polovici 19. storočia bol ku kaštieľu pristavaný nový trakt v neogotickom slohu, ktorý pozmenil pôdorys kaštieľa na štvorcový. Ten bol prepojený so starým traktom osembokým átriom. Priečelie nového traktu bolo zakončené šesťbokými malými nárožnými vežičkami. Posledné výrazné stavebné úpravy na kaštieli boli vykonané po druhej svetovej vojne v súvislosti s jeho využitím na kultúrno-spoločenské podujatia (kultúrny dom, kino, knižnica, priestory pre spoločenské organizácie).

Najstarším známym obyvateľom obce je Michal zo Stakčína (Mihal de Staksicz). Spomína sa v roku 1492 ako člen známej zbojníckej družiny Fedora Hlavatého (Holovatého). V povedomí ľudí sa zachoval zbojník Hacalaca, ktorý údajne zbíjal medzi Sninou a Stakčínom v okolí hory Maguriče. Dodnes sa rozpráva o jeho pokladoch, ktoré sú údajne ukryté v útrobách tejto hory. Nachádza sa tu otvor medzi skalami, ktorý je pozostatkom po zbojníckej jaskyni.

Existencia zbojníctva úzko súvisela s obchodnými cestami cez karpatské hrebene, ktoré Rusíni nazývali plajami. Cez obec viedla cesta do Poľska známa pod názvom Via (Porta) Rusica. Nad Stakčínom sa v rokoch 1548 a 1551 spomína zaniknutá obec Stavna (Sthawna). Jej názov súvisí s vyberaním mýta na tejto ceste. Ostal po nej iba miestny názov Stavlinec. Do Poľska sa vozilo víno, tabak a z Poľska soľ. V rokoch 1863-65 bola cesta rekonštruovaná až do Ruského sedla. V obci sa nachádza starý kilometrovník s číslom 54 pripomínajúci túto cestu.

Prvý záznam o kňazovi v Stakčíne pochádza z urbára humenského panstva z roku 1601 (Ztakczin, battiko). Pravoslávni kňazi – baťkovia sú doložení ešte v roku 1690, kedy na tunajšej farnosti žili štyri kňazské rodiny. Od roku 1733 sa v obci spomínajú gréckokatolícki kňazi, a to najmä z duchovného rodu Chanásovych, pre ktorých bola stakčínska farnosť dedičná. Začiatkom 19. storočia sa tu začínajú usadzovať obyvatelia rímskokatolíckeho vierovyznania pracujúci na stakčínskom panskom majetku. Ich počet narástol po prvej svetovej vojne príchodom poľských robotníkov na parnú pílu. Pravoslávna viera bola v obci znova obnovená v roku 1925. Veľmi silnú komunitu tvorili obyvatelia židovského vierovyznania, ktorí tu mali vybudovanú i svoju synagógu.

Najstarší údaj o chráme, ktorý bol drevený, pochádza z roku 1732 a zasvätený bol Roždestvu Isusa Christa. Prvý murovaný gréckokatolícky chrám sv. Bohorodičky bol postavený v roku 1772 bez veže. Veža bola pristavaná na začiatku 19. storočia a na konci tohto storočia bol chrám zrekonštruovaný. Zanikol krátko po druhej svetovej vojne. Na jeho mieste dnes stojí nový gréckokatolícky chrám z roku 1994. V roku 1928 bol v miestnej časti Hora postavený drevený pravoslávny chrám Pokrovy Presvätej Bohorodičky, ktorý tiež zanikol po druhej svetovej vojne. V roku 1955 bol dokončený nový murovaný pravoslávny chrám Sošestvija sv. Ducha, ktorý naprojektoval pravoslávny mních archimandrit Andrej Kolomackyj. V roku 1995 bol v obci postavený rímskokatolícky kostol Pia X.

Pozornosť si zaslúžia ďalšie dve sakrálne stavby, ktorých existencia je zahalená rúškom tajomstva. Prvá je zobrazená na Lazarovej mape Uhorska z roku 1528. Predpokladá sa, že môže ísť o zaniknutý monastier sv. Kataríny a mohol stáť na mieste zvanom Manastyrec (kláštorisko) nad obcou. Druhou je kaplnka, ktorá je zakreslená na mape obce z roku 1866 a po prvej svetovej vojne bola rozobratá.

Súčasťou stakčínskeho chotára je i kataster zaniknutej obce Ostružnica. Z tejto zaniknutej obce pochádzajú tzv. Ostružnické pergamenové listy napísané v 11. až. 12. storočí. Je to najstaršia písomná cyrilská pamiatka na Slovensku.

V roku 1777 sa Stakčín stáva sídlom stakčínskeho slúžnovského obvodu v rámci humenského okresu. Budova obvodu bola zmenšenou kópiou Župného domu v Sátoraljaújhely. Okrem prednostu tu mal sídlo i obvodný lekár. Zriadením nového okresu Snina v roku 1878 stakčínsky slúžnovský úrad po 101 rokoch zanikol. V roku 1863 tu bol ako prvý v dnešnom okrese Snina zriadený poštový úrad. O jeho vznik sa výraznou mierou zaslúžil barón Karol Johann Fröhlich, ktorý poskytol priestory na jeho fungovanie v budove pri kaštieli.

Najstaršia správa o školskom vyučovaní pochádza z roku 1846, kedy školu navštevovalo 15 detí. Prvým učiteľom v obci bol Mikuláš Demko. V 60. rokoch 19. storočia stakčínsku školu navštívil rakúsky historik Herman-Ignác Biderman, ktorý o jej úrovni napísal: „Čo sa týka kultúrnej úrovne Rusínov, je omnoho vyššia ako u Maďarov. Videl som písomné práce a výkresy obyčajných detí zo všetkých strán uhroruskej zeme. Ich práce svedčia o veľkých schopnostiach.

Prvá drevená škola stála v blízkosti vtedajšej gréckokatolíckej fary. V období rokov 1905 – 1907 bola vybudovaná murovaná rusínska cirkevná škola, ktorá sa zachovala dodnes. Zriadenie slovenskej štátnej národnej školy sa datuje do roku 1932. V rokoch 1953 – 1956 existovala v obci jedenásťročná stredná škola s vyučovacím jazykom ukrajinským (predchodca gymnázia). V súčasnosti sa miestna základná škola nachádza v budove, ktorá bola postavená v rokoch 1956 – 1959. Prvá materská škola, tzv. óvoda, bola zriadená v roku 1942.

V polovici 19. storočia pôsobil v obci gréckokatolícky kňaz Michal Stareckyj, ktorý bol zároveň i skladateľom, hudobníkom a dirigentom. Spolu s vtedajším učiteľom Michalom Strenovským, taktiež hudobníkom, založili úspešný detský cirkevný chór. Chór v roku 1857 vystupoval v Prešove pri príležitosti návštevy cisára Františka Jozefa. Posledná zmienka o chóre pochádza z roku 1859, kedy vystúpil na odpustovej slávnosti v Krásnom Brode. Za prvej republiky tu pôsobil ruský spevácky chór pod vedením učiteľa Andreja Chamillu, ktorý sa prvýkrát predstavil v roku 1932 pri príležitosti narodenín prezidenta T. G. Masaryka.

Priemysel v obci rozvíjala sklárska huta v doline Chotinka, ktorú dal vybudovať podnikateľ Jozef Rholl zo Sniny. V polovici 19. storočia skláreň zaniká. V druhej polovici 19. storočia bola postavená parná píla pod Verškom. Pozostávala z troch gátrov, pätnástich tokární, osemnástich cirkulárok a dielní. Pre jej zamestnancov bolo v roku 1897 postavených päť murovaných dvojdomov.

Rozvoju piliarstva napomohla výstavba železničnej trate z Humenného do Stakčína v rokoch 1909 -1912. K parnej píle bola vybudovaná sieť lesných úzkokoľajok na zvážanie dreva z okolitých lesov. Prvá úzkokoľajka viedla údolím Cirochy pod vrch Vysoká. Tá bola počas prvej svetovej vojny predĺžená až do Smolníka. Druhá viedla do doliny Chotinka a tretia do pohoria Vihorlat nad obec Strihovce. Dodnes sa z uvedených tratí okrem násypov zachoval predovšetkým známy betónový Barankov mostkamenný priepust na Šponárni.

Stakčín bol v 20. storočí priamym dejiskom vojnových konfliktov. Na začiatku prvej svetovej vojny v novembri 1914 ruský generál Lev Kornilov prenikol Ruským sedlom cez Stakčín do Humenného. Pri Stakčíne došlo 26. a 27. novembra k ťažkým bojom. V priebehu januára 1915 sa frontová línia presunula z poľskej Haliče do obcí ležiacich severne od Stakčína a trvala až do konca mája. Týchto bojov sa zúčastnil i známy český, po nemecky píšuci „zúrivý reportér“ Egon Erwin Kisch ako vojak Pražského zboru. Svoje zážitky z týchto bojov neskôr knižne publikoval. V Stakčíne zriadila rakúsko-uhorská armáda lazaret a vojenský zajatecký tábor. Tieto udalosti dnes pripomína rozsiahly vojnový cintorín zriadený podľa projektu maďarského architekta Jozefa Lampinga. Jeho plocha je 3 356 m² a pozostáva z 527 jednotlivých a 14 masových hrobov, v ktorých je pochovaných 959 vojakov. Neďaleko tohto cintorína sú uložené ostatky ďalších 117 rakúsko-uhorských vojakov prenesených z vojnového cintorína zo zaniknutej obce Starina. V parku pri kaštieli stojí pomník padlým v 1. svetovej vojne.

Dňa 14. marca 1939 bol vyhlásený Slovenský štát. Jeho súčasťou sa stal aj Stakčín. 23. marca o 5.30 hodine bez vypovedania vojny Maďarsko napadlo Slovensko. V prvý deň bojov bolo pri Uliči zasiahnuté vojenské lietadlo, ktoré núdzovo pristálo pri železničnej stanici v Stakčíne. Ťažko ranený letec Štefan Devan vykrvácal. V priebehu niekoľkých dní tu došlo k viacerým prestrelkám v blízkosti Stakčína. Až 27. marca sa začali mierové rokovania, v rámci ktorých slovenská strana vymenila Stakčín ako rusínsku obec za obsadené slovenské obce pri Sobranciach. Stakčín sa stal súčasťou Maďarského kráľovstva a 4. apríla sa katastrálna hranica so Sninou stala novou štátnou hranicou. Spomínaný konflikt vošiel do histórie pod názvom Malá vojna. Počas tejto maďarskej okupácie bolo zo Stakčína do koncentračných táborov deportovaných12 židovských rodín v počte 120 osôb.

Na jeseň v roku 1944 sa obec znova stala svedkom vojnových udalostí druhej svetovej vojny. Dňa 7. októbra 1944 sovietske letectvo bombardovalo Stakčín, a to najmä tunajší sklad munície nachádzajúci sa v miestnej časti obce Kút. Pri bombardovaní vyhorelo 41 usadlostí, pričom štyria občania obce zahynuli a dvaja boli ťažko zranení. Nariadená bola evakuácia obyvateľstva, ktorej sa však miestni ľudia nepodriadili. Pred približujúcou sa sovietskou armádou Nemci ustálili obrannú líniu v priestore Rovenky – Chotinka, pričom vyhodili do vzduchu most cez Cirochu. Dňa 24. novembra 1944 bola obec oslobodená Červenou armádou. V bojoch pri oslobodzovaní obce padlo 218 sovietskych vojakov a dôstojníkov. Táto vojna zanechala spúšť. Z 277 domov bolo 114 celkom zničených a 147 silno poškodených. Tieto boje dnes pripomína pomník – tank T 34 s menami padlých obyvateľov obce Stakčín a zvyšky maďarskej obrannej, tzv. Arpádovej línie.

Po druhej svetovej vojne sa od roku 1946 začala rozsiahla obnova obce zničenej vojnou. Obnovená bola železničná trať z Humenného do Stakčína. Začala sa výstavba nových rodinných domov, založené bolo jednotné roľnícke družstvo. Došlo k zmene cestnej siete, predovšetkým hlavných ciest v smere na Ulič a Ubľu. V roku 1958 bol upravený predný trakt kaštieľa, kde bol zriadený kultúrny dom. Rok 1956 sa spája s výstavbou novej školy. Tá bola dokončená po troch rokoch. V roku 1961 bol vybudovaný nový železobetónový most cez Cirochu. Výstavba nového zdravotného strediska na Hore bola realizovaná v rokoch 1958 – 1962. Stavebnými úpravami v roku 1963 bol zadný trakt kaštieľa prerobený na kino. V tom istom roku bol postavený menší závod škrobárne a sušiarne zemiakov. V roku 1965 bola prevedená regulácia Cirochy v intraviláne obce. V roku 1970 došlo k výstavbe hotela Park (dnešný Obecný dom). V bývalej obci Starina bol v roku 1976 položený základný kameň pre výstavbu Vodárenskej nádrže Starina, najväčšej nádrže na pitnú vodu na Slovensku. Priehrada bola dokončená v roku 1987. Súčasne s jej výstavbou bola v Stakčíne vybudovaná úpravňa vody. Priehrada si vyžiadala vysťahovanie siedmich obcí (Dara, Ostružnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana a Zvala). Ich katastre o výmere 12 795 ha boli v roku 1987 pričlenené k stakčínskemu chotáru.

V roku 1986 bola zrekonštruovaná stará budova železničnej stanice, ku ktorej bola v roku 1991 pristavaná nová budova stanice. V roku 1997 bol v obci postavený hotel Armales a čerpacia stanica. Rekonštrukciou bývalého hotela Park bol v roku 2007 daný do užívania Obecný dom. Do jeho priestorov boli okrem obecného úradu presťahované aj zdravotné stredisko a lekáreň. Obecný dom zároveň slúži aj ako turistická ubytovňa. Revitalizované bolo celé centrum obce.

– v rokoch 1657 bolo veľké sucho , ktoré zavinilo rozsiahle požiare. Pre obmedzenie požiaru kráľovským dekrétom bolo zakazané fajčenie

– od roku 1812-1818 v obci pôsobil ako farár Vasiľ Duchnovič – otec buditeľa a básnika A.V.Duchnoviča

– od roku 1853 sa cirkevné matriky píšu cyrilikou, do tohto času sa písali po latinsky

– v rokoch 1870-1900 Stakčín postihli povodne , ktoré spôsobili veľké hospodárske škody na poľnohospodárskej pôde , príbytkoch a na domácich zvieratách

– v roku 1895 bola zavedená Štátna matrika, ktorá sa písala cyrilikou a od roku 1903 po maďarsky

– v roku 1927 sa rozvodnila rieka Kolonička , zaliala časť obce „Kút“ a strhla drevený dom občana Kováča , ktorý sa zachránil náhodne , uchytením o strom.

– v roku 1926 na hone Hora bol postavený drevený pravoslávny kostol v byzanskom slohu.

– v roku 1934 v obci vznikol požiar , pri ktorom zhorelo 35 kusov dobytka. V tomto roku občianský
cintorín bol priemiestnený na“ Pánsku Horu“.

– na jar roku 1936 vznikol požiar zavinený neopatrnosťou občana Vasiľa Bednára, pri ktorom zhorelo 36 domov.

– v roku 1933 bola postavená prvá hasičská zbrojnica.

– v roku 1935 krčmár Anton Cimpeľ , ako prvý v obci kúpil osobné auto.

– v roku 1938 v dome Juraja Petríka vznikol požiar, od ktorého sa chytilo a vyhorelo ďalších trinásť domov. Taktiež zhoreli v svojom dome otec a syn Vrátnych.

– 14.marca 1939 pri leteckom súboji nad obcou Stakčín Maďari zostrelili lietadlo slovenskej armády, pilot lietadla zahynul.

– v roku 1948 občania cigánskeho pôvodu( rómovia) sa presťahovali spod „Bereznika“ pod „Kolinnú“ do novopostavených domov.

– 14.apríla 1950 v obci bola zriadená pobočka štátnej traktorovej stanice.

– v roku 1966 v obci bola postavená prvá šesťbytová trojpodlažná budova.

Povesť o bielom kňazovi a bielej kňažnej

Za najpravdepodobnejšiu povesť považujeme tú , o ktorej sa zmieňuje A.V.Duchnovič: „Medzi Rusínmi existuje ľudová povesť o bielom kňazovi a bielej kňažnej. Veľmi dávno na uhorský trón nastúpil ruský kňaz , ktorý s veľkým počtom vojska prešiel pohorie „Beskydy“ až do Stakčína , kde sa so svojím vojskom utáboril a pomenoval toto miesto ( dedinu ) “ Statjin „, alebo “ Stasčin „. Pretože musel ísť bojovať proti nepriateľovi, zanechal svoju manželku , bielu kňažnú s veľkým bohatstvom v dedine .Kňažná , aby videla boj svojho manžela , vystúpila na vysokú horu nad Stakčínom a tam pretrvala až do skončenia boja .Od tohto času kňažná sa nazývala podľa pomenovania hory “ Nastas “ Nasteju , alebo Anastáziou .Táto povesť je zhodná s dejinami , lebo uhorskí králi Andrej a Béla prešli z Galície Beskydským priesmykom


Názov pohoria Nastas podľa druhej legendy

Podľa druhej tradovanej legendy je názov odvodený od mena milej legendárneho zbojníckeho kapitána Fedora Hlavatého z neďalekej Ruskej Volovej – Nasti.

Družina Fedora HHistorické udalostilavatého , ktorá pôsobila na dnešnom slovensko- poľsko- ukrajinskom pohraničí koncom 15.storočia , sa ukrývala v hlbokých lesov Nastazu .Základ tejto družiny tvorili poddaní humenského panstva.Odhaduje sa , že skupina mala asi 50 členov .Hlavatého družina naháňala strach zemepánom už 300 rokov pred pôsobením Jánošíka . Dôkazom pôsobenia jeho družiny je aj jeho známy výhražný list z 25. júla 1493, ktorý sa nachádza v archíve mesta Bardejov.Uvedený list považujú historici za raritný v celoeurópskom meradle.Originálnou pamiatkou na činnosť družiny poďla miestnych obyvateľov je balvan pri studničke pod vrchom Kopyto , na ktorom sú vyryté hieroglyfy. Tie hovoria o tom , kde sú ukryté Hlavatého poklady…

Prvý „chránený dubový lesík“

Prvý chránený dubový lesík, v ktorom bolo zakázané rúbať drevo sa spomína v urbári obce
Stakčín už v roku 1660.

Nález bronzovej sekerky

Nález bronzovej sekerky s tulajkou a uškom v chotári obce ( rok 1964 ) dokumentuje praveké osídlenie . Malé sekerky tohto tvaru boli veľmi rozšírené a bežne používané na sklonku doby bronzovej , teda v období na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. Stopy stredovekého osídlenia boli zachytené na terase , po pravej strane Cirochy , severne od obce.

Drevené kostolíky

Topoľa – cerkva archaniela Michala , postavená okolo r.1700. Je umiestnená na strmom kopci nad dedinou .Obklopuje ju cintorín. V areáli sa nachádza samostatná zvonica postavená v 20. stor. na miestnej staršej .Trojdielna zrubová je prikrytá šindľovou strechou. , z ktorej vyčnievajú dve vežičky. Ikonostas je z polovice 18.storočia.

   
Ruský Potok – cerkva archaniela Michala z pol.18.storočia , tvorí dominantu obce na jej východnom svahu . Pôvodne bol areál ohradený kamenným múrom s dvoma bránkami . V roku 1956 bola pri cerkvi postavená samostatná drevená zvonica. V šindľovej streche sú veľmi citlivo zakomponované dve vežičky. Ikonostas je z obdobia vzniku stavby .Cenné sú liturgické knihy , ktoré ešte v pol. 17. stor. boli vytlačené v Ľvove.
      
Kalná Roztoka – cerkva sv. Bazila Veľkého , postavená koncom 18.storočia obnovená v roku 1839. Je to trojdielna zrubová stavba s polygonálnou oltárovou časťou . Zvonku je zrub omastený hlinou a je obielený . Ikonostas je z pol.18.stor. Ikona Kristus je tu z roku 1773. Zvonica sa nachádza pred cerkvou a pochádza z 20. storočia.
     

Hrabová Roztoka – cerkva sv. Bazila Veľkého , postavená v pol.18.stor.Je to trojdielna zrubová stavba , prikrytá šindľovou strechou. Interiér je prevažne barokový z 18.stor. V interiéri sa nachádza zaujímavá skriňa zhotovená v gotickom slohu.

Odkaz do fotogalérie: klikni sem
Uličské Krivé – cerkva archaniela Michala z 18.stor.je situovaná uprostred obce. Spočíva na nízkych kamenných základoch. Oltárna časť ma polygonálny tvar. Z mohutnej šindľovej strechy vyčnievajú dve veže s jednoduchými krížmi . Ikonostas pochádza z 18.stor.a je zhotovený v barokovom slohu.
Odkaz do fotogalérie: klikni sem
Miestny park
Cenný parkový objekt pôvodne v anglickom štýle s pravidelnou a voľnokrajinárskou úpravou. Nachádzajú sa tu 3 generácie stromov , 19 druhov v 10-tich čeľadiach , z ktorých je vzácny najmä dub močiarny s priemerom 120 cm a duglaska tisolistá s priemerom 180cm. Park bol vyhlásený za chránený uznesením Rady ONV v Humennom č.180/1977 zo dňa 26.augusta 1977.Park je v celkovej výmere 2,6295 ha . V parku je vyhlásená stavebná uzávera a zákaz ďalších činností, ktoré by mohli ohroziť jeho kultúrno- historické a prírodné hodnoty.
Odkaz do fotogalérie: klikni sem
Kaštiel v Stakčíne
Kaštiel v Stakčíne z druhej polovice 18 .storočia , pôvodne rokokový .Začiatkom 19. storočia prestavaný . V súčastnosti sa tam nachádza kultúrna stredisko . V okolí sa nachádza park , ktorý je zaradený medzi chránené parky Slovenska.Pôvodná stavba predstavovala prízemný blok obdlžníkového tvaru so stredným akkádovým rizalitom no oboch stranách . pôvodné priečelie sa zachovalo na vstupnej fasáde s rokokovou úpravou mozardnej strechy . Priečelie je zakončené šesťbokými nárožnými vežičkami.

Chrám Svätej Trojice v Stakčíne
Postavený v rokoch: 1947 – 1952
Architekt a staviteľ: otec archimandrita Andrej Kolomacký
Odkaz do fotogalérie: klikni sem

História tohto chrámu sa začína písať dávno predtým ako sa začalo s jeho výstavbou. Ťažká a zložitá situácia politická , hospodárska, národnostná a náboženská , koncom 19. a začiatkom 20.storočia , bola príčinou rôznych prejavov nespokojnosti ľudí . Obyvatelia obce sa stavajú proti maďarizácií ale aj proti užhorodskej únii . Po 1. svetovej vojne , keď nastali geopolitické zmeny, využili situáciu aj obyvatelia obce Stakčín , ktorí už v roku 1921 , verejným plebiscitom rozhodujú o návrate do lona Pravoslávnej cirkvi. V roku 1925 je už farnosť plne organizovaná s vlastným novopostaveným dreveným chrámom . V roku 1930 bola farnosť oficiálne potvrdená a schválená ministerstvom škôl a osvety . Po vojnových udalostiach 2.svetovej vojny bol drevený chrám takmer zničený. Táto udalosť – skutočnosť donútila veriacich k započatiu výstavby nového chrámu. V rámci obnovy a pomoci pri odstraňovaní vojnových škôd bol Pravoslávnej cirkvi pridelený pozemok na výstavbu chrámu a farskej budovy.

Na tomto mieste treba spomenúť udalosť , ktorá má súvislosť s výstavbou a hlavne s miestom na ktorom bude stáť nový chrám .V čase ,keď mnoho našich ľudí odchádzalo za prácou a kúskom chleba až do ďalekého zámoria , odišla zo Stakčína aj Anna Kapraľová / Micajková / . Počas pobytu v Amerike mala sen, v ktorom videla , ako z neba padá zlatý kríž na miesto , kde sa nachádzali malé domky a pánske budovy . V takom stave sa nachádzalo toto miesto v čase jej odchodu zo Stakčína . Pretože, si tento sen nevedela vysvetliť nikomu o tom nerozprávala . Keď s apo rokoch vrátila domov , keď už bolo zrejme ,že na tom mieste bude stáť nový chrám , spomenula si na svoj sen , ktorý jej ukazoval predurčenie tohto miesta Božou prozreteľnosťou.

“ Nevyspytateľné sú cesty Božie…“, hovorí sa vo Svätom Písme ,ale Boh neukázal len miesto výstavby chrámu ,ale posiela človeka , ktorý ma miesto označiť. Inžinier Bessmertný , ktorý má rozmeriavať parcely , ako prvý pozemok vymeral na výstavbu chrámu. Bolo to 7.8.1947. Ďalším človekom ,ktorého posiela Božia prozreteľnosť bol otec archimandrita Andrej Kolomacký , architekt , projektant a staviteľ mnohých chrámov.

Archimandrita Andrej ( Kolomacký) sa narodil 8.februára 1896 v dedinke Saranžice pri Kyjeve / Ukrajine / . Obetavý , neúnavný staviteľ pravoslávnych chrámov na území Podkarpatskej Rusi, terajšieho Slovenska, Čiech a Moravy .Na území Podkarpatskej Rusi je 15 chrámov , kaplniek a cirkevných budov a pripravené 3 projekty k výstavbe .Na území Čiech je to 31 objektov chrámov, kaplniek a domových chrámov. Povojnové pomery mu nedovoľovali pôsobiť na Zakarpadsku , sústredil svoju pozornosť na východ Slovenska. Podľa jeho projektov a s jeho pomocou stojí chrám v Medzilaborciach , Prešove, Uličskom-Krivom , Dare a Stakčíne . Je to ešte niekoľko ikonostasov , oltárov, obetných stolov ( žertvenikov) v chráme a zvonic. / ikonostas v chráme Svätého Ducha v Michalovciach, ikonostas s ikonami v Kašove , okr. Trebišov , ikonostas v Nižnej Jadlovej , okr. Svidník , zvonica v Ul. Krivom a zvonica katedrálneho chrámu sv.Aleksandra Nevského v Prešove. / Posledné roky svojho života strávil v severných Čechách v Rumburku . Zomrel 13.2 .1980.

Chrám Svätej Trojice v Stakčíne je plne dielom o. Andreja . Od zámeru , vypracovania projektu až po aktívnu prácu . Chrám je vybudovaný v novobyzantskom slohu . Charakteristickým znakom je veľká centrálna kupola stojaca na 4 kolonach . Tento chrám má všetky atribúty cirkevnej architektúry . Pôdorys je do tvaru kríža , je smerovaný na východ . Ma tri hlavné časti – pritvor, chrámová loď a oltárna časť ( svatyňa svetých ) . Nad pritvorom je chóruš , miesto ,kde spieva chór. Pri oltárnej časti sú dve zakristie . 18. augusta 1947 bol posvätený základný kameň. Na jar r. 1948 boli vykopané základy a vymurované sokle. Na sviatok Zostúpenia Sv.Ducha na apoštolov v tom istom roku sa na základoch slúži prvá sv. liturgia . Výstavba chrámu bola dokončená v roku 1952, kedy bol chrám posvätený . Vymaľovaný bol akademickým maliarom Mikulášom Jordánom z Prešove. Po 50 rokoch užívania bola nevyhnutné previesť generálne opravy a obnovu exteriéru a interiéru . Bola prekrytá strecha medeným plechom. Boli urobené nové schodištia . Bola urobená nová fasáda , oplotenie , vysadenie zelene okolo chrámu, obnovená a reštaurovaná maľba , generálny obnovený ikonostas , nové lavice , dlažba a mnoho iných prác. Všetko vďaka obetavosti a darom veriacich , ktorí aj takto dokumentujú ,že sú dôstojní dediči svojich predkov. Chrám je veľmi často navštevovaný rôznymi turistami, ktorí obdivujú prácu a umenie ľudských rúk.

Vojenské hroby, cintoríny a pomníky z prvej a druhej svetovej vojny

v katastri obce Stakčín

 

Odkaz do fotogalérie: klikni sem
rodina Paucova
Rodina Paucova z Veľkej Poľany počas 1. sv. vojny
I. Vojenské hroby a cintoríny z prvej svetovej vojny

I/1. Vojenský cintorín v obci Stakčín – Dara

V dnes už zaniknutej obci Dara sa vojenský cintorín nachádza nad pravoslávnou cerkvou v blízkosti základov starej drevenej cerkvi ako súčasť obecného cintorína. Pôvodne mal cintorín rozlohu 360 m2 a spravovala ho obec. Nachádza sa tu 20 jednotlivých vojnových hrobov a dve šachty po 5 vojakov. Spolu 30 neznámych vojakov, ktorí padli v bojoch v okolitých lesoch. Mená a iné dáta pochovaných vojakov nie sú známe. Začiatkom roka 2007 bol cintorín narušený vykrádačmi hrobov. V tom istom roku bol vojenský cintorín zrekonštruovaný. Na hroby boli umiestnené drevené vojenské kríže a postavená informačná tabuľa so základnými údajmi o vojenskom cintoríne.

I/2. Vojenský cintorín v obci Stakčín – Ostružnica
Vojenský cintorín v zaniknutej obci Ostružnica sa v skutočnosti nachádza medzi obcami Ostružnica a Zvala, na svahu 200 m od bývalej štátnej cesty, v lokalite Pod Jalovím. Na ploche 172 m? sa nachádza spolu 7 hrobov, z toho 2 jednotlivé a 5 skupinových hrobov s 84 pochovanými vojakmi. Známych podľa mien je spolu 44 vojakov, z toho je 36 rakúsko-uhorských a 8 ruských. Ostatní sú neznámi. Hroby sú usporiadané v dvoch radoch. Cintorín bol zriadený v roku 1917. Vtedy boli do dnešného cintorína prenesené ostatky vojakov z roztrúsených hrobov zo širšieho okolia obce, ako to dokumentuje zachovalá mapka z uvedeného obdobia.
Stará prístupová cesta, ako i celý areál cintorína, sú zarastené stromami. V strede cintorína sa nachádza drevený dubový kríž osadený v betónovom základe, ktorý bol prenesený z niektorého hrobu na miesto centrálneho kríža. Vojenský cintorín je riadne udržiavaný.

I/3. Vojenský cintorín v obci Stakčín – Ruské I.

V zaniknutej obci Ruské sa nachádzajú dva vojenské cintoríny. Jeden pri cerkvi, ktorá bola asanovaná z dôvodu výstavby vodárenskej nádrže Starina. Pochovaných tu bolo 14 vojakov v samostatných hroboch. V roku 2007 boli na hroby umiestnené drevené vojenské kríže a postavený centrálny drevený kríž. Vojenský cintorín je riadne udržiavaný.

I/4. Vojenský cintorín v obci Stakčín – Ruské II.
Druhý je súčasťou obecného cintorína, nachádza sa na jeho okraji a má rozlohu 395 m2. V 17 hroboch s 3 až 5 vojakmi a v dvoch šachtách s viac ako 5 vojakmi je tu pochovaných spolu 100 neznámych vojakov. Do roku 1921 tu boli len tri hroby. V roku 1922 sa začalo s exhumáciou a premiestňovaním tiel ďalších vojakov z okolitých lesov, čo vyvolalo negatívnu reakciu obecného úradu. V dokumente, ktorý je podpísaný starostom Vasiľom Kimákom sa píše, že po uznesení obecného úradu v obci Ruské nemohlo byť poskytnuté väčšie miesto na obecnom cintoríne pre exhumovaných vojakov padlých v rakúsko-uhorskej vojne. Exhumácia však bola vykonaná a počet pochovaných vzrástol na sto. Pri prácach na údržbe cintorína v roku 2007 sa zistilo, že oproti štatistike je na tomto vojenskom cintoríne o päť šácht viac s neznámym počtom pochovaných vojakov. Odhadom tu môže byť pochovaných okolo 125 vojakov. Vojenský cintorín je riadne udržiavaný.

I/5. Vojenský cintorín v obci Stakčín – Smolník

V zaniknutej obci Smolník sa vojenský cintorín nachádza v jej strede, na miernom svahu. Pochovaných je tu spolu 124 vojakov v 17 šachtách s viac ako 5 vojakmi (v šachte č. 2 sa udáva počet až 28 pochovaných vojakov). Mená ani iné údaje o padlých nie sú známe. Hroby sú usporiadané v troch radoch a cintorín bol pôvodne ohradený dreveným oplotením. Na okraji cintorína sa nachádza rozpadajúca sa božia múka, ktorá bola postavená v období prvej ČSR. Vojenský cintorín je riadne udržiavaný.

I/6. Vojenský cintorín v obci Stakčín
Vojenský cintorín v Stakčíne sa nachádza na miernom návrší zvanom Pánska Hora a dnes je súčasťou obecného cintorína. Vojakov padlých vo vojne pochovávali pôvodne v hone „Vúľchovec“ pri obci. V roku 1917 boli títo vojaci prenesení z Vúľchovca na tzv. Panskú Horu, kde bol zriadený monumentálny vojenský cintorín. Pôvodný cintorín mal rozlohu 3 356 m?. V 541 jednotlivých hroboch a v 14 šachtách s viac ako 5 vojakmi tu odpočíva spolu 959 vojakov. Všetky hroby boli označené krížom. Pravdepodobne v období prvej ČSR bol na jednom hrobe rodinnými prislušníkmi drevený kríž nahradený kamenným náhrobnym kameňom a boli tam uložené ostatky dvoch vojakov. Väčší počet pochovaných na tomto cintoríne sa vysvetľuje tým, že po odchode Rusov koncom novembra 1914 tu bola v krytých priestoroch parnej píly zriadená vojenská nemocnica. Na jar 1915 bola obec postihnutá epidémiou cholery, následkom ktorej v nemocnici zomrel veľký počet zranených vojakov. Neskôr bol v obci zriadený aj zajatecký tábor.
Legionár Vasiľ Minčič pri údržbe vojenského cintorína v Stakčíne
Cintorín bol pôvodne ohradený plotom a výsadbou borievky a smrekov. V hornej časti cintorína boli na spoločných hroboch vysadené smutné vŕby a medzi nimi sa nachádzal pomník s maďarským textom: „A hazaert 1914 – 1918“ (Za vlasť 1914-1818). Tento text bol za 1. ČSR nahradený textom: „Pamiatke padlým 1914 – 1918“. Vstup na cintorín tvorilo schodisko so vstupnou bránou a maďarským textom „1914 – 1918. A világháboruban elesett hos katonák temetoje“ (Vojenský cintorín padlým vo svetovej vojne). Táto pôvodne drevená bránka bola neskôr nahradená súčasnou železnou.
V období 1. ČSR, vždy 1. mája, sa konali na tomto cintoríne celookresné spomienkové slávnosti na hold padlým vojakom. Pri tejto príležitosti vzlietol nad cintorín dvojplošník a zhodil veniec na centrálny pomník. Potom nasledovali slávnostné príhovory a vojenské salvy. Za socializmu sa tento cintorín, ako jediný z okresu Snina, dostal do zoznamu kultúrnych pamiatok, neskôr bol z neho vyradený. Vojenský cintorín je riadne udržiavaný.
I/7. Vojenský cintorín v obci Stakčín – Starina
Pôvodný vojenský cintorín v obci Starina sa nachádzal na miernej vyvýšenine nad riekou Cirochou. V 82 jednotlivých hroboch a v dvoch šachtách s viac ako 5 vojakmi tu bolo pochovaných spolu 116 vojakov. Zachoval sa menný zoznam týchto padlých, ale ani pri jednom sa neuvádza dátum smrti a číslo hrobu. Hroby boli usporiadané v polkruhu a mali osadené betónové kríže a ceduľkami, všetky boli pospájané oceľovými lanami. V centrálnej časti vojenského cintorína sa nachádzal pomník na ktorom bola umiestnená tabuľa s textom v slovenčine a ruštine: „Pamiatke padlým 1914“. Vo vchodovej časti cintorína sa nachádzala murovaná brána s betónovým krížom.
V dôsledku výstavby vodárenskej nádrže Starina bol tento cintorín v roku 1986 asanovaný a ostatky vojakov boli prenesené na cintorín vysťahovalcov do obce Stakčín na obecný cintorín. Ich ostatky boli uložené spoločne minimálne do 14 hrobov, na ktorých sa dnes nachádza 6 betónových krížov. Na pôvodnom mieste ostal pomník, jeho vrchná časť bola zhodená a taktiež bola zbúraná i pôvodná bránka. Podľa pôvodných zámerov sa mal pomník premiestniť na rázcestie Jalová – Stakčín. Nakoniec sa od tohto zámeru upustilo. V súčasnosti je pomník cca 7 m pod vodnou hladinou. Iba raz od jeho zaplavenia v roku 1997 pri extrémnom suchu vodná hladina klesla tak, že sa pomník ocitol nad ňou. V uvednom roku bola voľne položená pamätná tabuľa pri pomníku vyzdvihnutá a v súčasnosti sa nachádza v obci Stakčín v úschove Ing. Miroslava Buraľa. Vojenský cintorín je riadne udržiavaný.
I/8. Vojenský cintorín v obci Stakčín – Veľká Poľana I.
V bývalej obci Veľká Poľana sa nachádzajú dva vojenské cintoríny. Jeden sa nachádza v blízkosti ruín starej grécko-katolíckej cerkvi. Pozostáva z 298 jednotlivých a 12 hrobov s 3 ? 5 vojakmi, v ktorých je pochovaných 340 neznámych vojakov. Hroby sú v teréne identifikovateľné. Z cintorína sa nezachovala žiadna pôvodna mapka s nákresmi hrobov.
Do strednej časti cintorína vedie serpentínový chodník. Odtiaľto pokračuje pomedzi hroby kamenným chodníkom k pomníku ? kamennej rotunde. Kamenná rotunda s centrálnym dreveným krížom bola postavená z materiálu blízkej murovanej cerkvi, ktorá bola poškodená v čase fronty v roku 1915. Hroby sú na cintoríne usporiadané po oboch stranách kamenného chodníka v siedmych radoch v miernom oblúku. Pôvodnú výsadbu tvorili dreviny smreka obyčajného vysadeného pozdĺž prístupového chodníka, lipová alej lemujúca sevený okaj cintorína a dva solitéry javorov na začiatku kamenného chodníka. Z tejto výsadby sa zachovali iba dve lipy a jeden javor. Vojenský cintorín je riadne udržiavaný.
I/9. Vojenský cintorín v obci Stakčín – Veľká Poľana II.
Druhý, tzv. „Ruský cintorín“, ktorý vzbudzuje mimoriadnu pozornosť, sa nachádza východne od obce na vrchole Predného Hodošíka v masíve Kučalatej v nadmorskej výške 851 m n. m. Je to najvyššie položený vojenský cintorín z prvej svetovej vojny na Slovensku.
Podľa zachovanej dokumentácie je na ploche 210 m2 v 86 hroboch, z toho v 40 jednotlivých, 34 hroboch s 3 ? 5 vojakmi a v 12 šachtách s viac ako 5 vojakmi, spolu pochovaných 220 neznámych padlých vojakov, predovšetkým ruských. Tento údaj je však nevierohodný. Plocha cintorína je v skutočnosti 3217 m2 (merané v roku 2006).
Hroby na tomto cintoríne sú usporiadané v kruhu v piatich radoch a štyroch sekciách. V strede je umiestnený centrálny kríž, ku ktorému vedú štyri prístupové cesty. Vo vrchonom rade je pochovaných 40 vojakov (4 x 10 vojakov). Ak by v každom ďalšom rade bol len po desať pochovaných vojakov, tak by na cintoríne malo byť pochovaných 200 vojakov (4 x 5 x 10 vojakov). V skutočnosti ich tam musí byť pochovaných oveľa viac, pretože najspodnejší rad je takmer 3x dlhší ako najvrchnejší rad s 10 vojakmi. Je pravdepodobné, že pri opise textu z centrálnej tabule na kríži musel žandár prečítať číslo 2 200, ktoré následne zaznamenal len ako dvojčíslie. Zachovala sa nám však mapka cintorína z 1. ČSR, v ktorej je zaznamenaný celkový počet hrobov 395.
Hroby vo vrchnom rade boli pôvodne osadené železnými krížmi z nábojníc a hroby v ostatných radoch drevenými krížmi. V centrálnej časti stál drevený dubový kríž s tabuľkou s počtom pochovaných vojakov. Ohradený bol ostnatým vojenským drôtom a živým plotom z hlohu obyčajného. Po celom obvode cintorína bola výsadba smrekov.
Od roku 1995 bol cintorín udržiavaný členmi dobrovoľnej ochrany prírody pod odborným vedením správy NP Poloniny v Stakčíne. Za uvedené obdobie bol cintorín zbavený náletov krovín, bola ošetrená obvodová výsadba hlohov a smrekov. Časť hrobov bola obnovená a osadený bol centrálny dubový kríž. Po roku 2005 cintorín prestal byť udržiavaný a až v roku 2006 bol vykosený. Pre svoju výnimočnosť si vyžaduje mimoriadnu pozornosť, dôslednú rekonštrukciu a sprístupnenie verejnosti spolu s príľahlou Krásnou dolinou. Vojenský cintorín je riadne udržiavaný.
I/10. Vojenský cintorín v obci Stakčín – Zvala
V dnes už zaniknutej obci Zvala sa vojenský cintorín nachádza severne od kaplnky postavenej na mieste grécko-katolíckej cerkvi, ktorá bola zlikvidovaná v dôsledku výstavby vodárenskej nádrže Starina. Na ploche 394 m2 bolo v 48 šachtách s viac ako 5 vojakmi pochovaných spolu 288 neznámych ruských vojakov. Hroby boli usporiadané v šiestich radoch.
Do obdobia existencie obce bol súčasťou obecného cintorína. Pravidelne bol vykášaný a hroby sa dali riadne identifikovať. Po vysťahovaní obce a likvidácii grécko-katolíckej cerkvi bol cez polovicu vojenského cintorína vybudovaný ostnatý plot na ochranu pred dobytkom. V súčasnosti sa dá identifikovať v teréne už len časť hrobov. Zvyšnú časť je možné identifikovať podľa zachovanej mapky. V roku 2007 boli na 14 vojenských hroboch na tomto cintoríne umiestnené drevené vojenské kríže. Vojenský cintorín je riadne udržiavaný.

II. Vojenské pomníky z prvej svetovej vojny

II/1. Vojenský pomník – kameň v obci Smolník

Pred obcou Smolník sa ešte po druhej svetovej vojne nachádzal ojedinelý pomník prvej svetovej vojny – kamenný balvan. Je na ňom vyrytý rok 1915 a ďalšie texty v maďarskom jazyku. Pôvodne sa nachádzal vedľa štátnej cesty Smolník – Veľká Poľana, na mieste, kadiaľ viedla frontová línia v roku 1915. Pri rekonštrukcii cesty po druhej svetovej vojne bol tento kameň odvalený do Smolnického potoka. Kameň je slabo poškodený, časti textov sú stále dobre čitateľné.
II/2. Vojenský pomník Stakčín I
V hornej časti vojenského cintorína sa nachádza pomník vojakom v prvej svetovej vojne, ktorí sú tu pochovaní. Na pomníku je textová tabuľa s nápisom „Pamiatke padlým 1914 – 1918“.
II/3. Vojenský pomník Stakčín II
V okrajovej časti obecného parku sa nachádza pomník padlým spoluobčanom obce Stakčín v prvej svetovej vojne vo forme zrezaného ihlanu s textovou tabuľou s nápisom ?Večná sláva vojakom obce Stakčín padlým v bojoch prvej svetovej vojny?. Na ňom je nadstavený podstavec s pilierom, ktorý bol v minulosti ukončený rukou s vavrincovým vencom a hviezdou z kovu.
II/4 Vojenský pomník Starina

Na mieste pôvodného vojenského cintorína v zaplavenej obci Starina sa zachoval pomník z prvej svetovej vojny. V čase výstavby VN Starina sa uvažovalo o jeho prenesení na rázcestie pri obci Jalová. Avšak po zameraní budúcej hladiny nádrže geodeti konštatovali (pravdepodobne zámerne), že tento pomník sa bude nachádzať asi 2 metre nad vodnou hladinou a tak sa od jeho prenášania upustilo. V skutočnosti je pomník v súčasnosti cca 7 m pod vodnou hladinou. Iba raz od jeho zaplavenia v roku 1997 pri extrémnom suchu klesla vodná hladina tak, že sa pomník ocitol nad ňou. V uvednom roku bola voľne položená pamätná tabuľa pri pomníku vyzdvihnutá a v súčasnosti sa nachádza v obci Stakčín v úschove Ing. Miroslava Buraľa.

II/5 Vojenský pomník – rotunda – Veľká Poľana

Kamenná rotunda predstavuje centrálny pomník na vojenskom cintoríne v obci Veľká Poľana. Pôvodne bol na nej umiestnený centrálny drevený kríž. Postavená bola z materiálu blízkej murovanej cerkvi, ktorá bola poškodená v čase fronty v roku 1915. V súčasnosti je poškodená a hrozí jej rozpadnutie.
II/6 Pamätné miesto Veľká Poľana – Krásna dolina
V centrálnej časti Krásnej doliny sa nachádza nerezový kríž, ktorý bol umiestnený na mieste predchádzajúceho dreveného. Kríž symbolizuje miesto, kde sa v Karpatoch odohrávali jedny z najkrvavejších bojov počas zimnej ofenzívy v roku 1915. Väčšina tu padlých vojakov bola pochovaná na neďalekom vojenskom cintoríne na Prednom Hodošíku. O strastiach, ktoré tu vojaci prežili, svedčí i skutočnosť, že o tejto doline ruskí vojaci zložili bojovú pieseň s názvom: „Tam je Kučalata, tam je Krásna dolina“.
III. Vojenské hroby a cintoríny z druhej svetovej vojny

III/1. Hrob sovietskeho pilota v Ruskom – RypachV lokalite Rypy v k.ú. Ruské sa nachádza hrob sovietskeho pilota, ktorý tu havaroval lietadlom Pe-2 v roku 1944. Hrob je označený iba pár kameňmi s malým železným krížom a nachádza v blízkosti slovensko-poľskej štátnej hranice.

III/2. Hroby sovietských letcov v Ruskom – Šalníku

V lokalite Šalník v k.ú. Ruské sa nachádzajú hroby troch sovietskych letcov, ktorí tu havarovali lietadlom v roku 1944. Hroby nie sú označené, nachádzajú sa v blízkosti slovensko-poľskej štátnej hranice.

III/3. Hrob civilnej obete vo Zvale

V lokalite Pod vodojemom v k.ú. Zvala sa nachádza hrob civilnej osoby – obete vojnových udalostí roku 1944. Hrob je označený betónovým krížom.

IV. Vojenské pomníky z druhej svetovej vojny

IV/1. Pomník osloboditeľom v Ruskom – pod Ruským sedlomV obci Ruské, pod Ruským sedlom, sa nachádza monumentálny pomník osloboditeľom obce Sovietskou armádou dňa 8. októbra 1944. Pomník tvorí obdĺžnikový pylón z andezitu, ktorý má v dolnej časti mramorovú tabuľu s dvojjazyčným textom. V hornej časti pomníka je do medi vytepaná voľne vlajúca zástava s nadpisom v ruštine „Za rodinu“. Pomník bol postavený v roku 1974 podľa projektu Š. Tereka, L. Lossonczyho a F. Kasaniča.

IV/2. Pomník odmínovačom Starina

V blízkosti hrádze vodárenskej nádrže Starina sa nachádza pomník československým pyrotechnikom, na ktorom je uvedný text: „ZDE PADLI 1.8.1945 PŘI ODSTRAŇOVÁNÍ MIN npor. zahr. Pr. PLUHÁŘ JÁN, četač asp. KONEČNÝ JOSEF, MORAVSKOSLEZŠTÍ ŽENISTÉ“.

IV/3. Pamätná tabuľa Stakčín I

Na budove kultúrneho domu sa nachádza pamätná tabuľa oslobodenia obce Stakčín Sovietskou armádou dňa 30.10. 1944.

IV/4. Pomník – tank v Stakčíne

V strede obce sa nachádza pomník padlým vojakom z obce Stakčín v druhej svetovej vojne. Na podstavci je umiestnený tank T-34 a za ním trojhranný ihlan. Na stenách ihlanu sú umiestnené tabule s menami padlých občanov obce Stakčín.

V. Stratégia starostlivosti o vojnové hroby

Kataster obce Stakčín je mimoriadne bohatý na pamätihodnosti viažúce sa k obdobiam prvej a druhej svetovej vojny. Postupnosť ich obnovy a nasledujúceho využitia má vychádzať z ich významnosti. V prvom rade si zaslúžia pozornosť tie cintoríny a objekty, ktoré svojím významom prekračujú rámec obce a regiónu, a majú až celoslovenský význam. Z uvedeného dôvodu by mala byť stratégia starostlivosti o vojnové hroby v obci Stakčín nasledujúca:1. Obnova areálov vojenských cintorínov v obci Veľká Poľana (v samotnej obci a na vrchu Hodošík) a v Krásnej doline. V týchto miestach v jarnom období 1915 prebiehali jedny z najťažších bojov v Karpatoch. Navyše cintorín nachádzajúci sa na vrchu Hodošík je najvyššie položeným vojenským cintorínom z prvej svetovej vojny na Slovensku. Oba cintoríny maju zhodnú architektúru. Zvláštnosťou cintorína v obci je i ojedinelá kamenná rotunda postavená z ruín grécko-katolíckej cerkvi, ktorá bola poškodená v čase fronty. Z dôvodu vyzdvihnutia ich významu v celoslovenskom povedomí navrhujem ich rekonštrukciu viesť v duchu zásad obnovy vojenských cintorínov, ktoré v poľskej Haliči projektoval významný slovenský architekt Dušan Jurkovič a zároveň cintorín na Hodošíku by mohol byť po ňom pomenovaný.

Navrh

2. Obnova vojenského cintorína v obci Stakčín, ktorý bol svojho času považovaný nielen pre svoju architektúru, ale predovšetkým svojím významom za najhodnotnejší v regióne. V čase 1. ČSR ho dokonca namaľoval národný umelec Martin Benka a tento obraz bol vo vlastníctve stakčínskeho rodáka ? historika Jaroslava Vízdala.

3. Obnova Kameňa – pomníka v obci Smolník ako ojedinelého objektu viažuceho sa k obdobiu prvej svetovej vojny.

4. Obnova vojenských cintorínov, hrobov a pomníkov, ktoré sa nachádzajú na trasách turistických a cykloturistických chodníkov, ktoré prechádzajú katastrom našej obce – pomník osloboditeľom v Ruskom, pomník osloboditeľom – tank v Stakčíne, hrob sovietskeho letca na Rypach, hroby sovietskych letcov na Šalníku, pomník pyrotechnikom v Starine, vojenský cintorín v Ruskom I a vojenský cintorín v Dare.

5. Obnovu ostatných objektov zamerať tak, aby bola ich údržba a starostlivosť v súlade so slovenskými a medzinárodnými zákonmi vzťahujúcimi sa na starostlivosť o vojenské hroby.

Za zmienku stojí i skutočnosť, že počas týchto vojnových udalostí našou obcou, resp. katastrom, prešli niektoré významné osobnosti. Bolo by na zváženie si ich pobyt a pôsobnosť do budúcna vhodným spôsobom pripomenúť. V prvom rade je to ruský generál Lavr Kornilov, ktorý v roku 1914 uskutočnil cez našu obec prechod fronty do rakúsko-uhorského tyla, pričom sa obec Stakčín stala miestom, kde prebiehali intenzívne boje. Našou obcou v marci 1915 dvakrát prechádzal dnes známy český po nemecky píšuci tzv: „zúrivy reportér“ Egon Ervin Kisch. V rámci druhej svetovej vojny má naša obec jeden primát v rámci bývalého Československa. Pri oslobodzovaní obce Zvala boli šyria sovietski vojaci vyznamenaní vtedajším najvyšším sovietskym vyznamenaním – hrdina ZSSR.