HISTORICKÝ KAŠTIEĽ V STAKČÍNE

Ide o pôvodne rokokový kaštieľ pochádzajúci z druhej polovice 18. storočia. Dal ho postaviť barón Ján Fröhlich. V minulosti disponoval 25 izbami, dvoma komorami a jednou kuchyňou. V polovici 19. storočia bolo výrazne upravené jeho okolie (zriadený bol anglický park, francúzska záhrada, bol vybudovaný rybník, kúpele, vodný mlyn, kamenná sýpka, majer, hájovňa a rybník na potoku Rakovec). Pôvodná stavba predstavovala prízemný blok obdĺžnikového tvaru, so stredným arkádovým rizalitom no oboch čelných stranách. Jej pôvodné priečelie a rokoková úprava manzardovej strechy sa nezachovali. V druhej polovici 19. storočia bol ku kaštieľu pristavaný nový trakt v neogotickom slohu, ktorý pozmenil pôdorys kaštieľa na štvorcový. Ten bol prepojený so starým traktom osembokým átriom. Priečelie nového traktu bolo zakončené šesťbokými malými nárožnými vežičkami a cela fasáda bola rozčlenená romantickými lomenými oknami, situovanými do silných lizénových rámov. Posledné výrazné stavebné úpravy na kaštieli boli vykonané po druhej svetovej vojne v súvislosti s jeho využitím na kultúrno-spoločenské podujatia (kultúrny dom, kino, knižnica, priestory pre spoločenské organizácie).

V súčasnosti kaštieľ slúži ako kultúrny dom. Pred kaštieľom sa nachádza  pomník Alexandrovi Duchnovičovi – najvýznamnejšiemu predstaviteľovi Rusínov na Slovensku, ktorý  časť svojho detstva prežil v Stakčíne.

HISTORICKÝ PARK V STAKČÍNE

          Spomínaný kaštieľ je situovaný v parku, ktorý bol pôvodne vybudovaný na spôsob anglických voľnokrajinárskych parkov. Nachádzajú sa v ňom 3 generácie stromov, 19 druhov v 10-tich čeľadiach, z ktorých je vzácny predovšetkým 300 ročný dub letný (Quercus robur) s obvodom 553 cm alebo takisto opadavý ihličnan tisovec dvojradový (Taxodium distichum). Park bol vyhlásený za chránený uznesením Rady ONV v Humennom č. 180/1977 zo dňa 26. augusta 1977. Má rozlohu 2,6295 ha. V parku je vyhlásená stavebná uzávera a zákaz ďalších činností, ktoré by mohli ohroziť jeho kultúrno-historické a prírodné hodnoty. Jeho súčasťou je tiež pomník padlým vojakom obce Stakčín v prvej svetovej vojne.

PRAVOSLÁVNY CHRÁM SVÄTEJ TROJICE V STAKČÍNE

    Murovaný chrám zasvätený Sošestviju svjatoho Ducha bol postavený v rokoch 1947 – 1952 v staroruskom historizujúcom štýle na základe projektu pravoslávneho mnícha a architekta Andreja Kolomackého.

                Avšak história tohto chrámu sa začína písať dávno predtým ako sa začalo s jeho výstavbou. Ťažká a zložitá politická, hospodárska, národnostná a náboženská situácia, koncom 19. a začiatkom 20.storočia, bola príčinou rôznych prejavov nespokojnosti ľudí. Obyvatelia obce sa stavajú proti maďarizácii, ale aj proti Užhorodskej únii. Po 1. svetovej vojne, keď nastali geopolitické zmeny, využili situáciu aj obyvatelia obce Stakčín, ktorí v roku 1921 verejným plebiscitom rozhodli o návrate do lona Pravoslávnej cirkvi. V roku 1925 je už farnosť plne organizovaná s vlastným novopostaveným dreveným chrámom. V roku 1930 bola farnosť oficiálne potvrdená a schválená Ministerstvom školstva a osvety. Po vojnových udalostiach 2. svetovej vojny bol drevený chrám takmer zničený. Táto udalosť donútila veriacich k započatiu výstavby nového chrámu. V rámci obnovy a pomoci pri odstraňovaní vojnových škôd bol Pravoslávnej cirkvi pridelený pozemok na výstavbu chrámu a farskej budovy.

                Na tomto mieste treba spomenúť udalosť, ktorá súvisí s výstavbou a hlavne s miestom, na ktorom bol postavený nový chrám. V čase, keď mnoho našich ľudí odchádzalo za prácou a kúskom chleba až do ďalekého zámoria, odišla zo Stakčína aj Anna Kapraľová (Micajková). Počas pobytu v Amerike mala sen, v ktorom videla, ako z neba padá zlatý kríž na miesto, kde sa nachádzali malé domky a pánske budovy. V takom stave sa nachádzalo toto miesto v čase jej odchodu zo Stakčína. Pretože si tento sen nevedela vysvetliť nikomu o ňom nerozprávala. Keď sa po rokoch vrátila domov, kedy už bolo zrejmé, že na danom mieste bude stáť nový chrám, spomenula si na svoj sen, ktorý jej ukazoval predurčenie tohto miesta Božou prozreteľnosťou.

                “Nevyspytateľné sú cesty Božie…“, hovorí sa vo Svätom Písme. Boh ale neukázal len miesto výstavby chrámu, poslal taktiež človeka, ktorý mal toto miesto označiť. Inžinier Bessmertný ako prvý pozemok vymeral na výstavbu chrámu. Bolo to 7. augusta 1947. Ďalším človekom, ktorého poslala Božia prozreteľnosť bol otec archimandrita Andrej Kolomacký, architekt, projektant a staviteľ mnohých chrámov.

                Archimandrita Andrej Kolomacký sa narodil 8. februára 1896 v dedinke Saranžice na Ukrajine, blízko mesta Kyjev. Bol to obetavý a neúnavný staviteľ pravoslávnych chrámov na území Podkarpatskej Rusi, terajšieho Slovenska, Čiech a Moravy – na území Podkarpatskej Rusi to bolo 15 chrámov, kaplniek a cirkevných budov a pripravené 3 projekty k výstavbe, na území Čiech zase 31 objektov chrámov, kaplniek a domových chrámov. Povojnové pomery mu však nedovoľovali pôsobiť na Zakarpatsku, preto sústredil svoju pozornosť na východ Slovenska. Podľa jeho projektov a s jeho pomocou stojí chrám v Medzilaborciach, Prešove, Uličskom-Krivom, Dare a Stakčíne. Ďalej je to ešte niekoľko ikonostasov (ikonostas v chráme Svätého Ducha v Michalovciach, ikonostas s ikonami v Kašove, okr. Trebišov, ikonostas v Nižnej Jadlovej, okr. Svidník), oltárov, obetných stolov (žertvenikov) v chráme a zvoníc (zvonica v Uličskom-Krivom a zvonica katedrálneho chrámu sv. Aleksandra Nevského v Prešove).  Posledné roky svojho života strávil v severných Čechách v Rumburku . Zomrel 13. februára 1980.

                Chrám Svätej Trojice v Stakčíne je plne dielom o. Andreja, od zámeru, vypracovania projektu až po aktívnu prácu. Chrám je vybudovaný v novobyzantskom slohu. Charakteristickým znakom je veľká centrálna kupola stojaca na 4 kolónach. Tento chrám má všetky atribúty cirkevnej architektúry. Pôdorys je do tvaru kríža a je smerovaný na východ. Ma tri hlavné časti – pritvor, chrámová loď a oltárna časť (svätyňa svätých). Nad pritvorom je chóruš, miesto, kde spieva chór. Pri oltárnej časti sú dve sakristie.

18. augusta 1947 bol posvätený základný kameň. Na jar r. 1948 boli vykopané základy a vymurované sokle. Na sviatok Zostúpenia Sv. Ducha na apoštolov v tom istom roku sa na základoch slúžila prvá sv. liturgia. Výstavba chrámu bola dokončená v roku 1952, kedy bol chrám posvätený. Vymaľovaný bol akademickým maliarom Mikulášom Jordánom z Prešova.

Po 50-tich rokoch užívania bolo nevyhnutné vykonať generálne opravy a obnovu exteriéru a interiéru. Bola prekrytá strecha medeným plechom, boli urobené nové schodištia, bola urobená nová fasáda, oplotenie, vysadenie zelene okolo chrámu, obnovená a reštaurovaná maľba, generálne obnovený ikonostas, nové lavice, dlažba a mnoho iných prác. Všetko vďaka obetavosti a darom veriacich, ktorí aj takto dokumentujú, že sú dôstojní dediči svojich predkov. Chrám je veľmi často navštevovaný rôznymi turistami, ktorí obdivujú prácu a umenie ľudských rúk.

VOJNOVÝ CINTORÍN V STAKČÍNE

Verejný cintorín v Stakčíne patrí z historického pohľadu k najzaujímavejším miestam v Poloninách. Návštevníka prekvapí výnimočnosť a rozľahlosť miesta, kde počas I. svetovej vojny vznikol unikátny vojnový cintorín. Vojnový cintorín v Stakčíne sa nachádza na miernom návrší zvanom Panská Hora a dnes je súčasťou obecného cintorína. Vojakov padlých vo vojne pochovávali pôvodne v hone „Vúľchovec“ pri obci. V roku 1917 boli títo vojaci prenesení z Vúľchovca na tzv. Panskú Horu, kde bol zriadený monumentálny vojnový cintorín. Pôvodný cintorín mal rozlohu 3 356 m². V 541 jednotlivých hroboch a v 14 šachtách s viac ako 5 vojakmi tu odpočíva spolu 959 vojakov. Všetky hroby boli označené krížom. Pravdepodobne v období prvej ČSR bol na jednom hrobe rodinnými príslušníkmi drevený kríž nahradený kamenným náhrobným kameňom a boli tam uložené ostatky dvoch vojakov. Väčší počet pochovaných na tomto cintoríne sa vysvetľuje tým, že po odchode Rusov koncom novembra 1914 tu bola v krytých priestoroch parnej píly zriadená vojenská nemocnica. Na jar 1915 bola obec postihnutá epidémiou cholery, následkom ktorej v nemocnici zomrel veľký počet zranených vojakov. Neskôr bol v obci zriadený aj zajatecký tábor.

Legionár Vasiľ Minčič pri údržbe vojenského cintorína v Stakčíne

Cintorín bol pôvodne ohradený plotom a výsadbou borievky a smrekov. V hornej časti cintorína boli na spoločných hroboch vysadené smutné vŕby a medzi nimi sa nachádzal pomník s maďarským textom: „A hazaert 1914 – 1918“ (Za vlasť 1914-1818). Tento text bol za 1. ČSR nahradený textom: „Pamiatke padlým 1914 – 1918“. Vstup na cintorín tvorilo schodisko so vstupnou bránou a maďarským textom „1914 – 1918. A világháboruban elesett hos katonák temetoje“ (Vojnový cintorín padlým vo svetovej vojne). Táto pôvodne drevená bránka bola neskôr nahradená súčasnou železnou.
V období 1. ČSR, vždy 1. mája, sa konali na tomto cintoríne celookresné spomienkové slávnosti na hold padlým vojakom. Pri tejto príležitosti vzlietol nad cintorín dvojplošník a zhodil veniec na centrálny pomník. Potom nasledovali slávnostné príhovory a vojenské salvy. Za socializmu sa tento cintorín, ako jediný z okresu Snina, dostal do zoznamu kultúrnych pamiatok, neskôr bol z neho vyradený. Vojnový cintorín je riadne udržiavaný.

 VOJNOVÝ CINTORÍN VO VEĽKEJ POĽANE – HODOŠÍK

Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 2019. Rozsiahly masový vojnový cintorín vojakov padlých v 1.svetovej vojne z roku 1917. Pochovaných je na ňom spolu 668 vojakov v 86 vojnových hroboch, z toho je 40 jednotlivých, 34 spoločných a 12 hromadných. Mená vojakov nie sú známe. Upravovaný bol v rokoch 1994-2004 a 2010. Má kruhový pôdorys s priemerom 67 m. Hroby sú umiestnené v piatich radoch. Na vrchole sa nachádza centrálny kríž. Predpokladá sa, že na tomto vojnovom cintoríne sú pochovaní predovšetkým ruskí vojaci, preto ho miestni nazývajú aj „ Ruský cintorín“ . Nachádza sa v Stakčíne, v katastri zaniknutej obce Veľká Poľana, zatopenej pri výstavbe vodnej nádrže Starina v západnej časti Národného parku Poloniny v lokalite Predný Hodošík v nadmorskej výške 825m. Je najvyššie položeným vojnovým cintorínom z 1.svetovej vojny na Slovensku.

VOJNOVÝ CINTORÍN VO VEĽKEJ POĽANE – ROTUNDA

Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 2019. Vojnový cintorín 1.svetovej vojny z roku 1917. Upravovaný bol v rokoch 2007, 2008 a 2011-2012. Má polkruhový pôdorys. Je tu pochovaných 340 vojakov. Keďže sa nezachoval historický nákres cintorína a v čase rekonštrukcie sa už nepodarilo identifikovať jednotlivé hroby, tak sú hroby rozmiestnené len symbolicky. Nachádza sa v Stakčíne, v katastri zaniknutej obce Veľká Poľana, zatopenej pri výstavbe vodnej nádrže Starina, v lokalite Rotunda, severne od ruín grécko-katolíckeho Chrámu svätého Michala, archanjela na severovýchodnom okraji bývalého obecného cintorína.

VOJNOVÝ CINTORÍN V DARE

V dnes už zaniknutej obci Dara sa vojnový cintorín nachádza nad pravoslávnou cerkvou v blízkosti základov starej drevenej cerkvi ako súčasť obecného cintorína. Pôvodne mal cintorín rozlohu 360 m2 a spravovala ho obec. Nachádza sa tu 20 jednotlivých vojnových hrobov a dve šachty po 5 vojakov. Spolu 30 neznámych vojakov, ktorí padli v bojoch v okolitých lesoch. Mená a iné dáta pochovaných vojakov nie sú známe. Začiatkom roka 2007 bol cintorín narušený vykrádačmi hrobov. V tom istom roku bol vojnový cintorín zrekonštruovaný. Na hroby boli umiestnené drevené vojenské kríže a postavená informačná tabuľa so základnými údajmi o vojenskom cintoríne.

KAMENNÁ CESTA PORTA RUSICA

V katastrálnom území bývalej obce Ruské, v oblasti vodárenskej nádrže Starina, sa nachádza kamenná cesta Porta Rusica, ktorá bola vyhlásená za kultúrnu pamiatku.

Táto cesta bola vybudovaná v rokoch 1861 – 1865 a pôvodne viedla z Michaloviec cez hraničný prechod Ruské sedlo do poľského mesta Baligród, odkiaľ, pravdepodobne, pokračovala až do Ľvova. . Je to cesta, ktorou stáročia kráčali obchodníci, furmani, zbojníci i vojaci, cesta spájajúca dva národy.

Kamenná cesta Porta Rusica tak spájala Uhorsko s Malopoľskom. Je jedinou cestou, ktorá sa zo spomínaného obdobia na území Slovenska zachovala.

Kamenná cesta Porta Rusica je dodnes zachovaná na úseku s dĺžkou 4 km, so 16 zákrutami a s prevýšením 247 m. Na poľskej strane je to len krátky, asi 200 m dlhý úsek. 

Porta Rusica je tiež súčasťou turistického hraničného prechodu s Poľskom – Osadné – Balnica.